Moon sa v obrovskej zime zvieral hladom, bol mučený zimou, prepadol ho aj smäd a začalo sa mu príšerne dýchať. Najlepšie by bolo, keby umrel hneď, ale umrie až za 3 dni.
○Moon:
(○Moon: ← toto znamená, že si myslí, •Moon:← toto že hovorí)
○Moon: Tak...možnože som mal dať Zadarovi svoj život...aspoň by to nebolo tak príšerné ako teraz. Som tu úplne sám, v tom najhoršom čo môže byť. Ja...skoro nemôžem dýchať...
Moon si začal olizovať smrznutú srsť, ale o chvíľu prišiel na to, žeje to zbytočné..Ležal schúlený v stratenej nádeji - v beznádeji.
○Moon: Čo som to urobil...mal som dať Zadarovi svoj život...
Moon sa postavil a začal kričať.
•Moon: ZADAR! VYHRAL SI! CHCEM TI DAŤ SVOJ ŽIVOT!
Ozval sa len hlas hovoriaci: NIE JE NIČ HORŠIE AKO STRATA PRIATEĽOV...UŽ JE NESKORO MOON..
Moon chcel ďalej kričať a prehovárať, ale uvedomil si, že to povedal a za tým si stojí..
•Moon: DOBRE ZADAR! ROZMYSLEL SOM SI TO, NEDÁM TI MôJ ŽIVOT, ZOMRIEM DôSTOJNE! A VERÍM, ŽE NEZOMRIEM!
Z hory sa tentokrát nič neozvalo a Moon sa zase dal do pozície klbka.