Jedného rána Všetci odpočívali napoli vonku a napoli v nore. Všetci si užívali ticho. Tú najväčšiu hudbu na svete...No zrazu počujú niečo iné. Výstreli. Tie výstreli ktoré počuť na celej zemy. Všetci spozorneli a nastavili uši. V tom sa rozbehli z lesa asi 15 pytliaci a začali ponich strielať. Väčšina vlkov zaútočili. A to vrátanie Auna, Yasa (čítaj Džeiza) člena svorky, Kiri a iných dospelých vlkov ako Lina, Jack (čítaj Džek), Bostena a Persa. Vlastne iný členovia svorky neboli okrem 3 mľádat. Postupne zaútočili aj Yen a Lash. Už vstal aj Moon, ale pytliaci začali utekať. Vlci za nimi. Moon spolu s Kaby tam zostali a iba počúvali.
•Kaby: Myslíš, že ich chytia?
•Moon: Neviem. Ale nerozumiem, prečo vôbec idú za nimi. Počkáme kým sa vrátia.
•Kaby: Poďme im pomôcť! Rýchlo!
•Moon: Dobre! Ale...
V tom sa vlci a pytliaci stratili v podvečernej tme lesa.
•Moon: Neskoro.
Čakali kým sa vrátia. Ale ani po hodine nič. Obzreli sa a ani tie 3 vĺčatá tam neboli.
•Kaby: Nejdeme sa tam pozrieť?
•Moon: Dobre.
Išli sa pozrieť trohu do lesa. Po 5 minútach uvideli chatku pytliakov. Nikto ale pri nich nebol. Z komína nešiel dym, dvere boli zamknuté, okná zatvorené a nikto ani ň. Tak išli sa pozrieť do strán. Ale tiež nikoho.
•Kaby: Začínam sa báť. Prečo tu nie sú?
•Moon: Aj ja. Tiež neviem, kam išli? Snáď ich pytliaci ne...
•Kaby: (prerušila ho) Nie! Poďme sa pozrieť ďalej!
Išli aj ďalej. Vystrašil ich hlas. Slabý hlas hovoriaci: Kaby...Moon...Tu som...
Obzreli sa a videli bezmocne ležať na zemi Kiru.
•Kaby: Mami! Čo ti to urobili? Kde sú ostatný?
•Kira: Neboj sa...Kľud...Chcem vám povedať, že toto je súčasťou života vlkov. Išli sme, aby sme vás ochránili. A to sme splnili.
•Moon: Splnili? Kde sú ostatný?
•Kira: Neviem, ale keď vám toto poviem....začne vás to bolieť viacej ako mňa...Práve ma postrelili 3 výstrelmi a...Nevidela som Lasha ale....Yena....(Ťažko sa jej hovorí, je udychčaná, veľmi slabá.) Yena...Postrelili do hlavi....Na mieste zomrel...A chcem vám niečo povedať...
•Moonove myšlienky: Čože? Ach to je hrozné! Môj brat...Zavraždili ho krutou smrťou! A toto je posledný rozhovor s mojou matkou! Ja sa s ňou chcem porozpraváť ešte viac krát! Keď si predstyvím že mi niečo mama povie posledný krát...Úplne posledný...Už viac ju neuvidím ani neupočujem...Ani svojho brata...
•Kira: Prosím...Chráňte svoju svorku...A nebojte sa smti! Keď budete chrániť niekoho a obetovať sa pre neho s láskou a s cieľom ochrániť ho, smrť nebude bolestivá...
•Kaby: Nie! NIE! NIEEEEE!
•Moon: Kaby...neplač...Skúsime nájsť ostatných....
Začalo snežiť....Kira posledný krát vydýchla...Kaby plakala a odchádzala s Moonom....Pomyslenie že vám napríklad posledný raz zavolá mama alebo oco je veľmi zlé...Ale oni na nich myslia so cťou...Že sa za nich obetovali...Keby ušli tak by ich Kaby a Moon nemuseli dobehnúť...Postupom času sa dostali až k Yenovi...Mol zamrznutý pod snehom...Ale jeho krv zamrnutá nebola...Išli ďalej....Našli aj Lasha...Ktorý už tiež bol mŕtvy...Bolo im to veľmi ľúto....Tí pytliaci sú hrozní...Ako niečo také môžu? A tak veľa vlkov...Snáď už ďalších nenájdeme.....Ale našli....Aj ich otca...Auna...A potom aj Bostena a Persa....Ostatných nenašli.....Boli veľmi smutný.....A vyčerpaný....s toho smutku....A vidali sa nájsť....niečo alebo niekoho nového....

•Kaby: Myslíš, že ich chytia?
•Moon: Neviem. Ale nerozumiem, prečo vôbec idú za nimi. Počkáme kým sa vrátia.
•Kaby: Poďme im pomôcť! Rýchlo!
•Moon: Dobre! Ale...
V tom sa vlci a pytliaci stratili v podvečernej tme lesa.
•Moon: Neskoro.
Čakali kým sa vrátia. Ale ani po hodine nič. Obzreli sa a ani tie 3 vĺčatá tam neboli.
•Kaby: Nejdeme sa tam pozrieť?
•Moon: Dobre.
Išli sa pozrieť trohu do lesa. Po 5 minútach uvideli chatku pytliakov. Nikto ale pri nich nebol. Z komína nešiel dym, dvere boli zamknuté, okná zatvorené a nikto ani ň. Tak išli sa pozrieť do strán. Ale tiež nikoho.
•Kaby: Začínam sa báť. Prečo tu nie sú?
•Moon: Aj ja. Tiež neviem, kam išli? Snáď ich pytliaci ne...
•Kaby: (prerušila ho) Nie! Poďme sa pozrieť ďalej!
Išli aj ďalej. Vystrašil ich hlas. Slabý hlas hovoriaci: Kaby...Moon...Tu som...
Obzreli sa a videli bezmocne ležať na zemi Kiru.
•Kaby: Mami! Čo ti to urobili? Kde sú ostatný?
•Kira: Neboj sa...Kľud...Chcem vám povedať, že toto je súčasťou života vlkov. Išli sme, aby sme vás ochránili. A to sme splnili.
•Moon: Splnili? Kde sú ostatný?
•Kira: Neviem, ale keď vám toto poviem....začne vás to bolieť viacej ako mňa...Práve ma postrelili 3 výstrelmi a...Nevidela som Lasha ale....Yena....(Ťažko sa jej hovorí, je udychčaná, veľmi slabá.) Yena...Postrelili do hlavi....Na mieste zomrel...A chcem vám niečo povedať...
•Moonove myšlienky: Čože? Ach to je hrozné! Môj brat...Zavraždili ho krutou smrťou! A toto je posledný rozhovor s mojou matkou! Ja sa s ňou chcem porozpraváť ešte viac krát! Keď si predstyvím že mi niečo mama povie posledný krát...Úplne posledný...Už viac ju neuvidím ani neupočujem...Ani svojho brata...
•Kira: Prosím...Chráňte svoju svorku...A nebojte sa smti! Keď budete chrániť niekoho a obetovať sa pre neho s láskou a s cieľom ochrániť ho, smrť nebude bolestivá...
•Kaby: Nie! NIE! NIEEEEE!
•Moon: Kaby...neplač...Skúsime nájsť ostatných....
Začalo snežiť....Kira posledný krát vydýchla...Kaby plakala a odchádzala s Moonom....Pomyslenie že vám napríklad posledný raz zavolá mama alebo oco je veľmi zlé...Ale oni na nich myslia so cťou...Že sa za nich obetovali...Keby ušli tak by ich Kaby a Moon nemuseli dobehnúť...Postupom času sa dostali až k Yenovi...Mol zamrznutý pod snehom...Ale jeho krv zamrnutá nebola...Išli ďalej....Našli aj Lasha...Ktorý už tiež bol mŕtvy...Bolo im to veľmi ľúto....Tí pytliaci sú hrozní...Ako niečo také môžu? A tak veľa vlkov...Snáď už ďalších nenájdeme.....Ale našli....Aj ich otca...Auna...A potom aj Bostena a Persa....Ostatných nenašli.....Boli veľmi smutný.....A vyčerpaný....s toho smutku....A vidali sa nájsť....niečo alebo niekoho nového....

Moc smutná povídka... :'(